V júni 1967 vo svojich sedemnástich rokoch Joni prežila tragédiu, ktorá od základu zmenila jej život. Pri kúpaní v jednom z morských zálivov si poranila chrbticu a telo, ruky i nohy jej celkom ochrnuli. Koľko vnútorných bojov a bolesti prežila, kým ju posadili na invalidný vozíček, kým pochopila, že jej neostáva nič iné, iba ísť životom, ktorý je celkom iný, ako bol doteraz, ako doterajšie predstavy a sny o budúcnosti.

„Odmietam strácať čas zúfalstvom"— také našla východisko.

Svoj život zasvätila pastorácii, preslávila sa i vo výtvarnom umení (naučila sa držať štetec perami), píše verše, knihy, komponuje, spieva, boli o nej nakrútené filmy, v ktorých hrala. Najbližším pomocníkom je jej manžel Ken Tada, ktorý spoločne s Joni uchvátili všetkých, ktorí sa s nimi stretli pri príležitosti ich návštevy v Prahe, Brne a Bratislave v júli 1987. Vo svojej prvej knihe opisuje, koľko času a námahy ju to stálo, kým sa vyrovnala so svojím ochrnutím a životom na vozíčku, ktoré jej Boh určil. V tejto knihe rozvíja niekoľko myšlienok o Božej ruke a zámeroch, ktoré Boh sleduje naším utrpením.

Kniha je venovaná predovšetkým ľuďom, ktorých trápia otázky: Prečo mi bol Boh udelil taký krutý osud? Ako sa s ním mám vyrovnať?